Skvelý a obľúbený útočník bratislavského Slovana s č. 22, ktorý dokonale využíval svoj fyzický fond. Excelentný strelec, magnet tribún, center, typ ozajstného vodcu, ktorý s kapitánskym ,,céčkom“ na hrudi dokázal strhávať spoluhráčov i vyburcovať fanúšikov. Hokej ostal jeho životom aj po skončení aktívnej činnosti, keď belasý hokejový dres vymenil za funkcionárske sako Slovana. Hráčske skúsenosti, podnikateľské predpoklady i aktivity spolu so všeobecným spoločenským uznaním priam predurčili jeho ďalšiu funkcionársku kariéru.
Z kanoniéra a rodeného kapitána až na post prezidenta SZĽH
Narodený: 7. septembra 1960 v Bratislave
Zomrel: 14. marca 1998 v Bratislave
Hráčska kariéra:- BEZ Bratislava
- Slovan Bratislava
- Dukla Jihlava
- Minnesota
North Stars (NHL) v sezóne 1988-89, 48 zápasov v základnej časti, 4
góly plus 10 asistencií, v play off 2 stretnutia s bilanciou 1 gól
- HC Lugano (Švajč.)
- Ambri Piotta (Švajč.)
- Assiago (Tal.)
- KalPa Kuopio (Fín.)
Reprezentácia: V reprezentačnom drese ČSSR odohral 196 zápasov, 69 gólov
Po4et ligových štartov a gólov: 372 zápasov, 187 gólov
Najväčšie úspechy: - Majster sveta 1985 v Prahe, MS 1982 (Fínsko) – striebro, MS 1983 (Nemecko) – striebro, MS 1987 (Rakúsko) bronz
- Strieborná medaila zo ZOH 1984 v Sarajeve, štartoval aj na ZOH 1988 v Calgary – 6. miesto
- Majster ČSSR so Slovanom Bratislava v sezóne 1979-80
- Po Igorovi Libovi (211) druhý najväčší počet štartov zo slovenských hokejistov v čs. reprezentácii (196)
- Po Jozefovi Golonkovi (82 gólov) a Vincentovi Lukáčovi (70) zo Slovákov tretí najúspešnejší kanonier v čs. reprezentácii
Najskôr na manažérskom
poste belasých, odkiaľ bol už iba krok k funkcii prezidenta klubu a
najmä do štruktúr Slovenského zväzu ľadového hokeja. A s rovnakým
scenárom – ako manažér (súčasne pôsobil aj ako viceprezident SZĽH) bol
pri historickom postupe reprezentácie Slovenska z olympijskej
kvalifikácie v Sheffielde 1993, po ktorej populárny ,,Ceco“ ohlásil
definitívny koniec hráčskej kariéry, i pri skvelom vystúpení zverencov
Júliusa Šuplera na ZOH 1994 v Lillehammeri, kde tím SR obsadil 6.
priečku. V decembri 1997 na 3. mimoriadnom kongrese SZĽH odstúpil
prezident zväzu Viktor Špakovský, už po 106 dňoch šéfovania, a na
zasadnutí rady SZĽH v Prešove požiadal o uvoľnenie z funkcie. Vo
verejnom hlasovaní dostal Dušan Pašek od všetkých 82 prítomných
delegátov hlas a stal sa tretím prezidentom SZĽH. Žiaľ tragická smrť v
marci 1998 preťala jeho sľubnú kariéru, v ktorej mal jediný ambiciózny
cieľ – dostať slovenský hokej medzi absolútnu svetovú elitu. Jeho
spolupracovníci vo SZĽH pod vedením Juraja Širokého predstavy Ing.
Dušana Pašeka naplnili vrchovato.
Zimný štadión Ondreja Nepelu (odkaz na titulnú stránku)
