Zimný štadión Ondreja Nepelu - Oficiálny web

Narodený: 17. apríla 1948 v Bratislave
 
Zomrel: v júli 2005 v Bratislave

Hráčska kariéra: Slovan Bratislava, Dukla i VSŽ Košice, Maine Mariners, Edmonton Oilers (WHA – dva zápasy), Spokane (farma Philadelphie Flyers), Ambri Piotta (Švajč.)

Reprezentácia: V reprezentačnom drese ČSSR odohral 54 zápasov a strelil v nich 9 gólov

Najvyššia ligová súťaž: 9 sezón, viac ako 300 zápasov, 63 gólov

Najväčšie úspechy: Majster sveta 1972 v Prahe! Rok pred tým strieborný na MS vo Švajčiarsku. Na MS 1971 a 1972 európskym šampiónom. Na zimných olympijských hrách 1972 v Sappore získal bronzovú medailu. So Slovanom víťaz Spenglerovho pohára 1973, najstaršieho hokejového turnaja v Európe, strieborné a bronzové medaily z čs. ligy. Jeden z najlepších obrancov svojej doby. Spolu s Milanom Kuželom vytvorili priam legendárnu obrannú dvojicu.

Veľmi mladý odišiel do košickej Dukly, vtedy už prvoligovej Počas vojenčiny (Dukla sa stihla transformovať na civilnú TJ VSŽ) sa stretol v jednom drese s vynikajúcimi borcami ako Holeček, Macháč, Selvek,  M. Gregor, Kolláth, Brunclík, Nedvěd, Rys, I. Pažitný a ďalší. Po návrate do Bratislavy sa talent z Tehelného rýchlo prepracoval do prvého mužstva, kde najčastejšie nastupoval s Milanom Kuželom. Obaja si prekliesnili cestu, aj napriek vtedajšej tvrdej konkurencii, do československej reprezentácie.

Presne mesiac po svojich 24. narodeninách, odohral v pražskej hale Parku kultúry azda najslávnejší zápas svojej kariéry. V stretnutí svetového šampionátu proti Švédsku nielenže vynikajúco bránil, ale obrovitý obranca s dynamitom na hokejke mal leví podiel na víťazstve hostiteľov. ,,Príde jednoducho zápas, v ktorom na čo siahnete, to vám vyjde. Strelil som Severanom dva góly, bol to naozaj neobyčajný zážitok,“ pripomenul si  Rudo Tajcnár,  ktorý rok pred tým odchádzal zo Ženevy so striebrom z MS a titulom majstra Európy.   V Prahe 1972 sa mu na hrudi  jagala zlatá medaila majstra sveta. Práve titul svetového šampióna a v nasledujúcej sezóne zavŕšený hetrik prvenstiev  na Spenglerovom pohári v Davose, po ktorom Bratislavčania získali do trvalého vlastníctva trofej z najstaršieho klubového turnaja v Európe, kládol Rudolf Tajcnár medzi svoje hokejové vrcholy. K ním nesporne patrí aj bronz zo zimných olympijských hier v roku 1972 v Sappore.

V roku 1975 odišiel do Švajčiarska, kde dlhodobo žil. V rokoch 1977 až 1979 pôsobil tiež v zámorí, kde vo dvoch zápasoch obliekol aj dres Edmonton Oilers, ktorý v tom čase hral vo WHA. Kariéru zavŕšil v krajine helvétskeho kríža.

Druhú polovicu života strávil v ústraní, z časti pre vážnu chorobu i pre „zábudlivosť“ niektorých ľudí. Hokej v tejto fáze Tajcnárovho života vystriedali iba spomienky, trpká životná realita, neraz prázdne vrecko. Smutný údel človeka, „ktorý sa vždy najprv hrnul pomáhať druhým, možno aj preto mu pre seba veľa šťastia nezvýšilo,“ pripomenul jeho veľký spolubojovník medzi mantinelmi Milan Kužela. Spolu s ,,otcom“ old boys Slovana Vladom Lukscheiderom boli tými, ktorí zabezpečením dôstojnej rozlúčky s Rudolfom Tajcnárom okrem iného  upozornili, čo pre hokej vo svojej ére vo vtedajšom Československu znamenal, koľko nasmeroval lesku aj na hokej pod Tatrami.

Jeho uvedenie do Siene slávy je len dôkazom toho, že si ceníme všetko to,  čo Rudolf  Tajcnár pre slovenský hokej urobil.

So spomienkou na Rudolfa Tajcnára sa podelila MUDr. Anna Kockášová, ktorá mu dlhé roky vytvárala potrebné zázemie a starala sa o jeho zdravie i životnú pohodu:

Opustený, ale predsa nezabudnuteľný majster sveta

V našej spoločnej mladosti som sa delila o lásku s naším najväčším rivalom pukom, ktorý mal nezastupiteľné miesto v našom živote. Rudy sa usiloval svoje sny premietať do reality, ktorá mu však aj unikala. V jeho krátkom živote sa striedalo veľa úspechov s neúspechmi. Bol človekom veľkého srdca s obrovskými športovými ideálmi, ktoré boli pre neho prvou veľkou láskou, zapáleným športovom, ktorý svoju energiu pretavoval aj do citových vzťahov ku mne a mojim deťom.

Okolím nepoznaný ako človek s veľkými ambíciami, ktoré boli zabrzdené psychickými poryvmi, v dôsledku  ktorých bol nepochopený. Prijať chorobu pri jeho aktivitách bolo pre neho neprijateľné až do posledného výdychu, čím sa zužoval aj okruh jeho športovej aktivity i priateľských vzťahov.

Svoju psychickú labilitu sa snažil kompenzovať neadekvátnou formou. Tridsaťtri rokov poznania, z toho takmer 25 rokov spoločného života, kde som zohrávala rolu nielen priateľky, ale aj lekárky, vytváralo preňho náhradu strateného zázemia, ktoré som mu spolu s deťmi nahrádzala v spoločnej domácnosti, pričom mi bolo ťažko zosúladiť city s objektívnou realitou, ktorú nechcel a vlastne nemohol prijať. Napriek tomu, považujem za prioritu jeho života vzťah k hokeju ako k povolaniu, ktorému chcel zasvätiť svoj život, i keď bol odsunutý na vedľajšiu koľaj. Bolo to pre neho bolestivé, s čím sa nedokázal zmieriť. Emotivita a húževnatosť sa nedostávali vždy do jednej línie, v ktorej by bol ukázal charakteristické vlastnosti skvelého človeka a vynikajúceho športovca.

Chcem sa poďakovať všetkým tým, ktorí ho neopustili v dobrom i zlom a boli nám podporou i oporou až do neočakávaného smutného konca. Osobitne by som chcela poďakovať pánom Vladimírovi Lukscheiderovi, Milanovi Lanovi, najvernejšiemu priateľovi, s ktorým bol jedno telo, jedna duša, Milanovi Kuželovi a ich športovému otcovi pánovi Jozefovi Čaplovi. Nemôžem vynechať ani Rudyho už nebohú matku, ktorej vzdávam úctu. Nesmierne ju miloval a bol ňou milovaný.

Škoda, že v živote nedokázal bojovať tak, ako bojoval na ľade. Športové úspechy ktoré však dosiahol, boli nakoniec zaslúžene ocenené jeho uvedením ako športovej osobnosti do Siene slávy slovenského hokeja.